[DOKONČENÁ | ☆] Biela ľalia

Tento minipríbeh je trochu smutný, trochu romantický, trošku erotický s nejakou tou posteľovou scénkou. Ak vás toto veľmi stručné zhrnutie neodradilo, čítajte ďalej


„Konečne...,“ povzdychla si osoba stojaca pri okne. Konečne na ulice Seoulu padla noc. Leeteuk ju začal mať rád. Celý deň zúfalo čakal, kým nastane noc a všetko sa ponorí do tmy. Nekonečnej čiernočiernej tmy. Pretože iba vtedy mohol dať voľnosť svojim pocitom a nechať ich naplno prepuknúť.
Stál pri okne s dlaňou pritisnutou na studenom skle, akoby dúfal, že tento chlad mu pomôže zbaviť sa toho, ktorý sa mu usadil v srdci. Pozeral von, ale nevidel veselo blikotajúce svetlá pouličných lámp a farebných bilboardov. Videl iba svoju smutnú tvár, po ktorej pomaly stekali slzy a v pozadí sa nejasne odrážali obrysy izby, v ktorej ešte do nedávna býval so svojou láskou, s Kanginom.
Láska? Bola to z jeho strany vôbec láska, keď sa dokázal nenápadne v tichosti stratiť a jediné, čo po ňom zostalo, bol poskladaný lístok a biely kvet ľalie, Teukieho najobľúbenejšieho kvetu? A na lístku úhľadným Kanginovým písmom napísané: „Prepáč. Musel som.“ Keď ho čítal prvý raz, nechápal. Potom ho čítal znovu a znovu, ale ani tak nevedel pochopiť prečo ho Kangin opustil, čo sa stalo? Už sú to tri mesiace a nikto o ňom nič nepočul, akoby sa prepadol pod zem.
Je čas ísť spať, zajtra majú jeden zo svojich koncertov. Treba načerpať silu, aby mohol prežiť ďalší deň bez Kangina. Ďalší deň, kedy si nasadí masku veselého a bláznivého chalana, ktorý nepozná starosti a problémy. S pocitom prázdnoty zaliezol do studenej postele a zaspal.

...Zacítil vôňu ľalií. Ako mu to len pripomína časy, keď boli s Kanginom šťastní. Keď sa spolu smiali a bláznili, keď sa v noci milovali a potom vyčerpaní zaspávali jeden druhému v náručí. Cítil dotyk. Ľahký jemný dotyk, akoby sa vás dotýkali krídla motýľov. Najprv na líci, potom na perách, na brade. Jemnučké dotyky, ktoré vystriedal pevný ale zároveň nežný dotyk pier, ktoré sa obtreli o jeho pery. Pomaly otvoril oči, aby zistil čo sa deje a pozrel priamo do smutných, tak dobre známych tmavých očí. „Kangin?“ vydýchol potichučky. Akoby sa bál, že keby hovoril nahlas, tento krásny sen by sa mohol rozplynúť. „Pššš, nič nehovor, prosím,“ zašepkal Kangin a ďalšie Teukieho otázky umlčal bozkom.
Teukieho zaplavila celá kopa pocitov, prelievali sa jedny cez druhé. Ale v momente, keď sa Kangin zmocnil jeho pier, všetky ustúpili do pozadia a zostal len jeden jediný. Láska.
Pri dotyku Kanginových pier mu prebehol mráz po chrbte, to sa mu stávalo iba pri ňom. Položil mu ruky okolo krku a pritiahol si ho bližšie k sebe. Pomaly mu rukami prešiel po kľúčnych kostiach, po hrudníku až k pevnému bruchu. Vadilo mu však oblečenie, ktoré mu bránilo vtom, aby si riadne vychutnal dotyky. Vkĺzol mu rukami pod tričko a rýchlo mu ho pretiahol cez hlavu. Po ňom hneď nasledoval zvyšok oblečenia, až kým Kangin nezostal celkom nahý. Leeteuk si užíval pohľad na jeho nádherné telo, ktoré pre túto chvíľu patrilo iba jemu. Pritiahol si ho k sebe a pevne sa k nemu pritisol, vychutnávajúc si ten pocit dvoch navzájom sa dotýkajúcich nahých tiel. Citlivo vnímal všetky Kanginove dotyky, ktoré ho neskutočne dráždili a rozpaľovali a sám sa snažil poskytnúť mu takú istú rozkoš, akú dostával. Kangin ho jemne pretočil na brucho a začal ho bozkávať na pleciach, medzi lopatkami. Ľahučkými bozkami mu vyznačil cestičku popri chrbtici, na mučivo krátku chvíľu sa zastavil na jamkách na zadkom, ktoré tak lákali jeho pery a potom sa začal pomaličky vracať späť hore. Ani jeho ruky nezostali nečinné, dotýkali sa každého odhaleného kúska Leeteukovho tela, každej jeho citlivej časti. Leeteuk už viac nedokázal vydržať toto vzrušujúce mučenie a dal to Kanginovi najavo tichou prosbou. Ten ho poslúchol a pomaly do neho začal prenikať. Leeteuk len slastne zaklonil hlavu, ako ním prebehla vlna vzrušenia. Kangin ho pobozkal na odhalený krk a začal sa v ňom opatrne pohybovať. Najprv to boli len pomalé prírazy, ktoré sa začali zrýchľovať s ich narastajúcou vášňou. Jediné, čo bolo v izbe počuť, boli ich hlasné stony a vzdychy. Keď bolo po všetkom, Kangin si pritiahol Teukieho do náruče a v tesnom objatí zaspali.

Ráno sa Leeteuk zobudil na to, že ho slnečné lúče šteklia na tvári. Spokojne sa usmial a stále so zatvorenými očami sa otočil na bok, aby mohol objať Kangina a ešte chvíľku si vychutnať jeho hrejivé objatie. Namiesto Kanginovho pevného tela však jeho ruka nahmatala iba prázdno. Otvoril oči, aby sa presvedčil, že posteľ vedľa neho je naozaj prázdna. „Tak predsa to bol iba sen,“ povzdychol si smutne a do očí sa mu začali tisnúť slzy sklamania. Už zatváral oči, keď zbadal na poštári niečo biele. Pootočil hlavu aby lepšie videl a zarazil sa. Ležal tam položený biely kvet ľalie. Tak bol to iba sen či nie?

Moc krásný příběh , i když se Innie nemusel vypařit po ránu jak pára nad hrncem.... Ale podle toho, jak se k němu choval v noci, jsem usoudila, že ho miluje a to mě zahřálo u srdíčka, když jsem si to představila...

Je to hezky napsané a zajímavá myšlenka Moc se mi to líbilo

Ahh ten začátek mě tak rozesmutněl ale celé to bylo krásné, nádherné
Moc děkuju za tuhle fikci

Nyuuuu to je krásné píšeš krásně